Civilné obete nacizmu

Pod pojmom nacistické či národne socialistické zločiny si väčšina z nás predstaví zločiny proti skupinám obyvateľov spáchané z rasových dôvodov. Pokiaľ budeme hovoriť o obetiach mimo vojnový konflikt t. j. o obetiach medzi civilným obyvateľstvom, vyvraždili nacisti behom 2. svetovej vojny v Európe 6 miliónov obyvateľov židovského pôvodu, okolo pol milióna Rómov a Sintov (nemecky hovoriaci Rómovia), v ústavoch bolo v rámci svojrázne vykladanej eutanázie zavraždených približne 350 000 telesne či mentálne postihnutých občanov. Prenasledovaní, väznení a vraždení boli príslušníci rôznych cirkví, homosexuáli, politickí oponenti a mnohí ďalší.

Do verejného priestoru a diskusie o zločinoch a bezpráví nacistického totalitného režimu prenikol v nedávnej dobe ďalší jav, ktorý postihol väčšinu obyvateľstva v produktívnom veku a síce fenomén príkazu civilistom, ale aj vojnovým zajatcom (v rozpore s medzinárodným právom!) a väzňom k nútenej práci. Medzi rokmi 1939 a 1945 bolo na nútenú prácu do „Veľkonemeckej ríše“, pozostávajúcej z Nemecka, Rakúska a anektovaných území predovšetkým v Poľsku, Francúzsku, Belgicku a dnešnej Českej republike (protektorátu Čiech a Moravy) povolaných cez 13 miliónov mužov, žien a detí inej než nemeckej národnosti – odhady hovoria o 8,4 milióne nenemeckých civilných robotníkov, 4,6 milióna vojnových zajatcov a 1,7 miliónu väzňov koncentračných táborov. Historici hovoria až o 20 miliónoch tzv. nútene nasadených nútene pracujúcich pre Ríšu. Neexistoval teda obor činnosti alebo hospodárskeho odvetvia, ktorý by nútenú prácu nevyužíval. Príkazy na prácu ako prostriedok využitia civilného obyvateľstva okupovaných krajín bolo kľúčové pre udržanie vojny. Ďalšou obludnou súčasťou nútenej práce bola práca otrocká t. j. maximálne využitie práce väzňov koncentračných táborov, vojnových zajatcov a ďalších väzňov, oponentov režimu, ústiaci do ich fyzickej likvidácie.

V slovenských pomeroch je pojem nútenej práce často nahradzovaný za „totálne nasadenie“.

Nacizmus je totalitná ideológia. Predstavuje radikálny odklon od princípov právneho štátu. Základom nacistickej právnej sústavy sa stala teória národnej pospolitosti. Z tejto tzv. národnej pospolitosti (Volksgemeinschaft) boli vylúčení príslušníci údajne menejcenných rás (Židia, Rómovia, Slovania), tzv. árijskí príslušníci s odlišnými politickými, náboženskými alebo etickými postojmi, spôsobom života alebo s dedičnými predpokladmi (telesne a mentálne postihnutí občania - kvôli zníženiu morálnej či genetickej „kvality“ nemeckého národa), stúpenci rôznych cirkví (napr. svedkovia Jehovovi), homosexuáli a ďalší.

Zločiny proti ľudskosti v 20. storočí spáchali príslušníci tzv. civilizovaných krajín, či už sa jednalo o príslušníkov ozbrojených zložiek (armáda, štátna polícia), tzv. polovojenských organizácií, sudcov či lekárov. Bez bežného úradníckeho aparátu obcí a miest, slovenských a nemeckých dráh by napr. nebolo možné realizovať rozsiahle súpisy obyvateľstva ani následné deportácie na nútenú či otrockú prácu. Po vojne sa mnohí príslušníci nacistickej strany NSDAP či osoby s väčšou či menšou mierou zodpovednosti za zločiny proti ľudskosti obhajovali tvrdením, že len konali príkazy. Skúsenosti s totalitnými režimami tak ukázali, že je treba brániť základné práva každého človeka – nie len občanov svojho štátu.

IBM a Holokaust je neuveriteľným príbehom strategického spojenectva medzi IBM a nacistickým Nemeckom – od prvých týždňov po nástupe Adolfa Hitlera k moci až do posledných týždňov druhej svetovej vojny. S tým, ako sa Tretia ríša vydala na svoju cestu dobývania a genocídy, pracovala IBM a jej dcérske spoločnosti na technológiách, ktoré krok za krokom umožnili sčítať, triediť a nakoniec aj identifikovať. Židov bolo totiž treba najprv identifikovať, čo bola náročná úloha, do ktorej sa Hitler pustil takmer okamžite, až potom sa mohli stať cieľom konfiškácií, byť nahnaní to ghet, deportovaní, zotročení a nakoniec zlikvidovaní. Bola to obrovská úloha spracovania a triedenia informácií, ktorá si doslova pýtala o spracovanie počítačom. V roku 1933 počítače ešte neexistovali. Existovala ale technológia Hollerithových diernych štítkov, ktorou disponovala IBM.

Neúspech bleskovej vojny na východe viedol k rozhodnutiu väzňov masovo nasadiť do priemyselnej výroby. Zisky z tohoto obchodu plynuli do pokladne SS. Nové hospodárske úlohy koncentračných táborov neboli prekážkou „konečnému riešeniu židovskej otázky“, t. j. vyvraždenie židovského obyvateľstva. Koncentračné tábory sa v rokoch 1942- 1944 väčšinou nachádzali v blízkosti miest pracovného nasadenia väzňov. S žiadosťami o prísun pracovných síl sa na Hlavný hospodársky a správny úrad obracali stovky podnikov. Mnoho takzvaných vonkajších kománd vyrástlo tiež na Slovensku. Vznik najväčšieho pobočného flossenbürského tábora v Litoměřiciach vyplynul z rozhodnutia vybudovať v neďalekom vápencovom dole prevádzky podnikov Auto Union a Osram. Zahynulo tu kvôli neľudským pracovným a väzobným podmienkam 4 500 väzňov prevažne zo zahraničia.

Poznámka: Niektoré skupiny obyvateľstva boli naďalej prenasledované/diskriminované aj po vojne – t. j. Židia, Rómovia, homosexuáli, komunisti v tamojšej západnej Európe, demokrati v strednej a východní Európe – uznanie bezprávia prišlo často až v 80. rokoch minulého storočia, predsudky a typická nacistická terminológia používaná voči ním v bežnej reči napr. škodcovia, paraziti a podobne pretrvávajú dodnes.

Viac informácií:

• Děrné štítky a holocaust (2.) – příběh největšího obchodníka